PitoreSKa - O současném slovenském obraze

24.1.2007 - 22.4.2007

Surf na obrazovej vlne
Výstavný projekt PitoreSKa prináša krátku správu o jednej z podôb súčasného slovenského obrazu. Mapuje aktuálnu situáciu na slovenskej výtvarnej scéne predovšetkým v oblasti maľby. PitoreSKa predstavuje 16 umelcov strednej a mladšej, nastupujúcej generácie, ktorí sa výrazne podieľali na profilovaní súčasného výtvarného jazyka po roku 2000. Dominantné postavenie v prezentovanej zostave autorov a diel a možno aj v celom výtvarnom dianí sledovaného obdobia zaujíma médium maľby. Tá sa musela vysporiadať v krátkom čase s mnohými faktormi, ktoré determinovali jej priebeh a modelovali jej výslednú podobu. Počas posledných desaťročí bola maľba „zasiahnutá“ trikrát. Prvýkrát to bola úderná intervencia ideológií, predovšetkým zasadenie maliarstva ako nosného piliera do oficiálnej doktríny socialistického realizmu a propagandy. Normotvorba bola postavená na straníckej kultúrnej politike a predstavovala rôzne polohy od ostrej diktatúry ždanovovskej estetiky a ikonografie až po umiernenejšie modely „realizmu bez brehov“. V každom prípade tu dochádzalo k vyprázdneniu obsahov, k vyčerpaniu kompozičných schém a gest v rámci limitov oslavnej maľby „ v historickej perspektíve“. Z nášho pohľadu dochádza teda k zamoreniu obrazového poľa, k celkovému sprofanovaniu figurálnej a figuratívnej maľby v našom prostredí.
Na druhej strane zaznamenávame silnú lekciu konceptuálneho myslenia 60.-70.rokov na slovenskej neoficiálnej scéne, kde sa spochybňujú, či priamo odmietajú tradičné druhy umenia, klasické technológie i princíp nápodoby, či zobrazovania vôbec. Maľba ako zástupca mimetickej reprezentácie bola často vyraďovaná do minulosti ako archaický systém výtvarného vyjadrovania (príslovečná atmosféra „polámania štetcov“) . Teda kým oficiálna doktrína chcela len upgradovať zobrazovací systém maľby v ideologickom programe, koncept a príbuzné spôsoby uvažovania prinášajú úplný nový anti-zobrazovací softvér, presadzujú
vlastný kanál dát a ídeí, kde maľba už nenachádza uplatnenie. Reakciou na toto nalomenie maľby bol nástup mladej generácie postmodernej maľby v 2.polovici 80. rokov minulého storočia, ktorá sa jednak lakonicky a ironicky stavala k ikonografii socialistického realizmu, a jednak v podobe dravej, expresívnej a mýtotvornej maľby priniesla zdravý diskusný príspevok o opodstatnenosti a životaschopnosti závesného obrazu ( nakoniec už v 70. rokoch sa maľba ako médium objavuje aj v rámci postkonceptuálnych
prístupov na slovenskej scéne). V tomto procese sebaobnovy je maľba a jej obrazový svet zasiahnutý začiatkom 90. rokov
tretíkrát – prílivom nových médií a „digitalizáciou“ obrazového myslenia. Vo svete elektronických prostriedkov maľba vystupuje ako konzervatívne médium, ako istý druh tradičnej vizuálnej pamäte. Trochu pateticky môžeme konštatovať, že kým maľba tvorí istý
genetický kód vizuálnej kultúry, jej dnešný nervový systém predstavujú už elektronické a digitálne média. Aj keď maliarstvo na Slovensku zostáva naďalej nosným médiom a zásobnicou tém a príbehov, čoraz viac je konfrontované s obrazmi a vyjadrovacím slovníkom
fotografií, xeroxov, bilbordov, digitálnych printov, masmédií atď. (a čoraz viac sa vzájomne ovplyvňujú). Uvedomujúc si neudržateľnosť maľby ako jediného reprezentanta výtvarného jazyka v obrazovom 2D poli, naše ponímanie súčasného slovenského obrazu reflektuje to
rozšírenie vizuality a rozptýlenosť mediálnych ciest....
Výstava je teda koncipovaná s ústredným postavením súčasnej maľby v jej základnom rozložení síl. Jej figuratívnu líniu zastupujú prepisy rozostrených fotografických záberov do citlivej maliarskej vrstvy (Michal Czinege), komorné príbehy obľúbených „macíkov“ s tvrdou
obrysovou linkou a počítačovými vstupmi (Ivan Csudai), roztopaše farebných škvŕn a stratených figúrok v pevnej architektonickej skladbe na čarovných pudingových pozadiach (Erik Šille). Ďalej nasleduje hrdinská zostava figúr a premetov na čiernom velasquesovskom
pozadí, nočné airbrushové scenérie a svetlá veľkomiest (Michal Černušák) a trochu hororové diabolské pokušenia a pokusania, výjavy tajomných rituálov sexorcizmu (Boris Sirka). Z nefiguratívneho výtvarného prejavu prezentujeme dve nosné pozície geometrickej
abstrakcie: vrstvené štruktúry s vyváženou vnútornou výstavbou Adama Szentpéteryho, kde prevláda protestantská ekonómia formy, signálna farebnosť a repetívnosť vzorcov a cyklus archetypálnych znakov Hadej geometrie Márie Balážovej s maximálnou koncentráciou na jeden element a s rozptýlenosťou kultúrnych vrstiev a možných čítaní. Maliarsku nomináciu uzatvára melancholický svet arkádskych krajín a klasicizujúcich figúr Bohdana Hostiňáka, ktorý uprednostňuje rovnovážny stav a celistvosť obrazovej scény a na druhej strane
minimalistický čierno-biely priestor akrylových škvŕn Martina Sedláka na hranici figuratívnosti ale aj mediálnych prekročení (vytváranie svetelných objektov a prostredí).
Alternatívu k nosným maliarskym prístupom sa predstavujú digitálne manipulácie (vymazávanie) a transformácie fotografií do nových abstraktných plátien Marka Kvetana, parodická foto Obrazáreň Cyrila Blaža ako rad malých závesných obrazov, stiahnutých
z internetu, ktoré sa objavujú na stenách na pozadí pornografických scén. Takže slávne maliarske diela či gýčové krajinky občas prekrývajú detaily sexytiel a exaltovaných tvári. Osobité výtvarné myslenie „šijacím strojom“ prinášajú textilné kompozície Vlasty Žákovej,
kde vštepovanie nití, bavlniek, stužiek, tylovej sieťoviny a rôzne typy spojov len podporujú kolízne narážanie fragmentov, vzťahov a príbehov.
Tieto rozličné podoby súčasného obrazu stručne dopĺňa niekoľko reprezentantov 3D uvažovania: objekty a „nábytkové“ prostredia s textom Michala Moravčíka vytvárajú napäté sociálno-politické situácie, v hybridnom prostredí novej dvoj-identity Mr. Bra sa zabývali
Marek Kvetan a Richard Fajnor, nakoniec Viktor Frešo prináša parazitné a provokatívne autoportrétne ego-gestá.
PitoreSKa predstavuje jeden príbeh slovenského obrazu dneška, malú reklamnú vzorku výtvarného myslenia, svojskú malebnú „panel story“ vo veľkej sieni Wannieck gallery. Zároveň by mohla byť aj prísľubom bližšej spolupráce susedných výtvarných prostredí
(pripravovaná výmenná výstava zo zbierok Wannieck gallery v Galérii Jána Koniarka v Trnave v roku 2008).